Jeden nevšedný mysliteľ raz povedal: “Pozerať do diaľky nie je nič výnimočné, pozerať do blízka vyžaduje odvahu.” Mal pravdu? Ste odvážni?

Pomalé kroky princezny času, berú vážne vytýčenú trasu. Aj napriek tomu, zastaviť sa dá. I keď len na chvíľu. Onedlho rozhýbe sa zas, a smer určí pre nejedného z nás. Unavený pútnik cieľom nekončí. Odvážne sa púšťa strminou i nekonečnou planinou.

Je nepopísaný papier naozaj bez myšlienky? Sú farby naozaj farebné, alebo je to odraz lásky k životu? Odpovede sú v každom z nás. Sú jedinečné. Sú to dlhé cesty, ktoré sa časom vybrúsia. Nesmú zapadnúť prachom času.

Čo priniesla hodina neskorá, to odnieslo skoré ráno. Idúc cestou, letiac vzduchom, stretli sa. Pod vrchom sa rozložil, iné však nedbal. Len sa viezol. Doviezol sa vo chvíli, keď náraz k táboru sa privalil. Vzlietol, a už sa vyparil. Nastal zmätok. Skokom sa hora vzdialila, vzdorujúc sile, ktorá vzišla z nej samotnej. Vrátilo sa drevo...

Aký kúsok šťastia, kôň cválajúci ponad múry, ponad hranice.. A predsa, v tieni stromu počká, až ho človek dobehne. Podkutý zemou a osedlaný vánkom. Nedotknutý zlobou a falšou ukazuje smer. Vôňa stromov je mu sprievodcom a verne pri ňom kráča spolu s prvým priateľom ľudí. ?Prvý? nájde človeka. Spolu kráčajú, nevadí im...

Úsmevom sa pozrela, dušu zamatovou rukou pohladila. Vtedy to nebolo veľa, iba drobnosť, ani o tom nevie. Teraz je to poklad. Neznámo stojí v ceste, bude asi stratený.

Vôňa zelene po daždi, prach ciest na podrážkach, vietor vo vlasoch, myšlienky svoje, svet postavený na presvedčení, mesto a krajina vo vrecku, ľudia v srdci, práca a sila ducha, priateľstvo a lásky, to je sloboda. Pravda buď sprevádzaná, cťou a empatiou.

Tak a je to. Človek prechádza životom, vytvára si ideály, zavrhuje nedosiahnuteľné, dosahuje predsavzatia, prestavuje, mení.. Až príde deň, keď nekonečný pohľad zistí, že kvetina na kraji sveta kam kráčal po oblakoch, vôbec nie je tá, za ktorú sa vydávala. Bez vánku sa vytratí sviežosť. To ale nemení nič na tom, že človek...

Iba zmenila svoj šat. Vyšlo slnko, zahnalo tmu.. Vyšiel mesiac zahnal svetlo.. Slnko a mesiac, svetlo a tma, dvaja za dvoch a predsa každý sám. Pod nimi je šíra zasnežená pláň so svojimi stopami, bez nich akoby nežila. S nimi sa raduje, pretože je spolu so svojou rodinou. Pozri, tam pod jedličkou, pri skale.. tam sú a tam žijú. Je...

Z ničoty preplnenej hmotou do nekonečných šírok a ešte ďalej.. Hviezda svetielko, galaxia svetlo.. Mno, ako Zem a jej zem, ako Slnko a jeho protuberancie. Tok častíc a energie, sú tu a tam.