Bol jeden z tých dní, kedy si človek nie je istý tým, či je živý alebo je už pod fialkami. Prebudenie z “netušenia” býva vtedy utrpením. S námahou sa dáte ráno dokopy. V hlave máte pocit, že ste celú noc riešili len tie najzávažnejšie problémy ľudstva a Zeme. Ale vnútro to nezapichlo, ide ďalej v ústrety dňu. V tesnom závese je celý svet. Zamatový a nevadí že leje ako z krhle. Že je zatiahnuté a tma sa znova snaží o vládu. A vtedy …

.. stromy si nôtia svoju zelenú, list sa listu prihovára. Počuť to zreteľne, no kto ovláda ich reč? Rozumieme im? Sama empatia si dnes kladie existenčné otázky. Ide tu o mnoho balíčkov, niektoré sú previazané stužkami, iné sú zapadnuté prachom, ďalšie sa snažia byť otvorené, iné sú jedovaté. Dávaj pozor, ktorý otvoríš! Každý hovorí inou rečou. V úsmeve sa môže skrývať radosť, ale i zrada. V čiernej temnote sa môže skrývať smútok, ale i nebezpečie. Také cesty sa kľukatia a stúpanie je poetickou predzvesťou.

A keď sa to vezme racionálne, vždy môže do topánky spadnúť kamienok a spôsobiť bolesť. Ako uhnúť dažďovej kvapke a neostať suchý? Bez pádu sa nešmyknúť a neponúknu nikomu šíry svet.